Malý – veľký zázrak, alebo prečo má práca zdravotného klauna význam

Autor: Gary Edwards | 5.12.2012 o 14:00 | (upravené 5.12.2012 o 14:21) Karma článku: 11,53 | Prečítané:  1454x

Veľakrát sa ma pýtali, prečo som založil občianske združenia Zdravotní klaun či Červený Nos. Prečo som do nich investoval svoje vlastné peniaze, prečo som tak dlho robil túto prácu zadarmo. Najjednoduchšie to asi zodpovie pravdivý príbeh napísaný podľa skutočnej udalosti. Príbeh, ktorý sa stal v Česku, sa odohral pred vyše desiatimi rokmi kým som ešte vykonával prácu zdravotného klauna sám.

Vtáčik pod posteľou

„…a potom tu máme ešte Martinu v izbe číslo štyri,” hovorí mi. „Ale tá už je v posledných fázach choroby a zlyhávajú jej telesné funkcie. Už ani nevidí a navštíviť ju bude asi zbytočné.”

Hovorím so slúžiacim doktorom na detskom onkologickom oddelení. Získavam informácie o pacientoch pred začiatkom návštevy. Sme v jeho maličkej kancelárii, hneď pri chodbe, na jednotke intenzívnej starostlivosti.

Prikývnem a pozriem sa na tašku s kostýmom, ktorú držím v ruke. „Nevadilo by vám, keby som ju predsa len skúsil navštíviť?” Pýtam sa a znovu zdvíham oči, aby som sa stretol s jeho pohľadom.

„Vôbec nie, len to skúste,” odpovedá pokojne. V jeho hlase nie je ani stopa po skepticizme. Prácu zdravotných klaunov pozná a rešpektuje.

Prezliekam sa do kostýmu a začínam návštevu – izbu číslo štyri si nechávam na koniec. Štvorka je uprostred chodby, takže behom návštevy niekoľkokrát prejdem okolo. Premýšľam, čo pre Martinu urobiť, a nakoniec sa rozhodujem, keďže Martina nevidí, bude moja návšteva založená na zvuku. To nebude problém. Slepých pacientov som navštívil už mnohokrát.

Uplynulo niekoľko hodín a návšteva je takmer na konci. Stojím pred Martininými dverami a jemne zaklopem. Bez odozvy. Pootvorím dvere a nakuknem dovnútra. Pýtam sa: „Môžem ďalej?”

Martinina mamička sedí na stoličke vedľa postele, prsty jej nervózne hrajú a je očividne rozrušená. Martina, 9-ročné, chudé a krehké dievčatko bez vlasov leží v posteli a slepo pozerá do stropu.

„Áno,” zamumlá jej matka a krátko sa na mňa pozerá. Kruhy pod očami prezrádzajú, že dlho nespala. Pri lôžku prebdela veľa času bez akejkoľvek nádeje. Jej dcéra zomiera.

Zdravím Martinu, predstavujem sa svojím klaunským hlasom a hneď začínam s pískaním, ktoré napodobňuje pípanie malého vtáčika.

„Ale, čože to je?” pýtam sa a ta otázka patrí Martine. „Ty máš pod posteľou vtáčika?”

Martina sa usmeje. Jej matka sa na mňa prekvapene pozerá.

Nepochybujem, že i keď je Martina nevidomá, dokáže odhadnúť moje pohyby, a tak sa zohýbam a šiaham pod posteľ. Pritom zatlieskam prstami jednej ruky o dlaň tej druhej.

„Mám ho!” volám. „Chceš si ho vypočuť?”

Martina sa znovu usmieva a aby potvrdila svoj záujem, dodá “uhm”. Obaja vieme, že je to hra. Myslím, že z celej izby je najviac prekvapená Martinina mamina, ktorá ešte stále nechápe, čo sa vlastne deje. Nie je pre ňu ľahké pokoriť skľúčenosť, ktorá ju obklopuje zo všetkých strán. Hovorím si, že pre Martinu je naopak osviežujúce a zábavné môcť byť zase normálnym, hravým dieťaťom.

Prikladám dlane zvierajúce „vtáčika” k Martininmu uchu a skláňam sa až k nej, aby som pridal zapípanie. Martinin úsmev je teraz ešte väčší. Prekvapenie jej mamičky strieda úžas.

„Čo mám s ním urobiť?” pýtam sa Martiny a reč je samozrejme o imaginárnom vtáčikovi v mojich dlaniach. „Vyhodiť ho z okna?” Pauza na reakciu. „Možno by som ti ho mal jednoducho vrátiť pod posteľ, aby si tu mala kamaráta...” Je to otázka, na ktorú Martina odpovie súhlasne a zachichoce sa.

Predstieram, že vtáčika vraciam späť pod posteľ a pridám ešte trochu vtáčieho spevu na záver tej našej hry. Beriem do rúk ukulele a púšťam sa do pesničky o vtáčikovi, ktorý býva pod posteľou, a pridávam do textu Martinino meno, aby bola pesnička patrične aktuálna.

Malý - velký zázrak

O dva týždne

O dva týždne sa vraciam do tej iste nemocnice a práve sa chystám na ďalšiu návštevu, keď na chodbe narazím na známeho doktora. „Pamätáte sa na Martinku zo štvorky?“ pýta sa ma.

Pamätám, a s hrôzou očakávam, že mi povie to, čo som už toľkokrát počul. Na toto si nikdy nezvyknem, rovnako ako personál na nemocničných oddeleniach. Mladučké životy, nútené podstúpiť trýzeň choroby, proti ktorej bojujú s dôstojnosťou a neokázalo počas celého priebehu liečebného procesu, ktorý postupne vyčerpáva všetky možnosti a celú pacientovu energiu, aby nakoniec svoj boj prehrali.

Aká márnosť, aká strata snov a možností. Je ťažké si predstaviť niečo smutnejšie.

„Po Vašej návšteve,“ hovorí, „sa Martina zlepšila – bol to obrat o 180 stupňov. Vrátil sa jej zrak a všetky ďalšie telesné funkcie a poslali sme ju domov!“ Môj mozog je ako na horskej dráhe.

Martina nezomrela. Je jednou z tých, ktorí sa z toho dostali. Poslali ju domov. Má šancu na dlhý a bohatý život. Do očí sa mi derú slzy. Viem, že lekári tomu hovoria spontánna remisia. Ale mne to pripadá ako skôr ako malý zázrak! Keď si dnes ľahnem do postele a budem pozerať do stropu, budem počuť, ako si pod mojou posteľou štebotajú vtáci.

Aj Vy môžete prispieť k tvorbe takýchto zázrakov a stať sa súčasťou nádherného projektu. Zadajte si trvalý príkaz na stránke Červený Nos Clowndoctors.

Gary,
zakladateľ združenia Červený Nos Clowndoctors

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?