Na Petrov krásny smiech nikdy nezabudnem

Autor: Gary Edwards | 22.3.2013 o 13:45 | Karma článku: 16,93 | Prečítané:  2863x

Práca zdravotných klaunov z občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors je niekedy veľmi emotívna. Rovnako ako zdravotné sestry a lekári, rozvíjame priateľstvo s našimi pacientmi a ich strácanie je pre nás taktiež zdrvujúcou skúsenosťou. Z toho dôvodu poskytujeme našim klaunov profesionálnu psychologickú podporu. Nasledujúci príbeh je skutočným príbehom o mne a mojom priateľovi - pacientovi. Doteraz som sa úplne nedostal cez túto stratu a pravdepodobne sa ani nikdy nedostanem.

S Petrom som sa po prvý krát stretol, keď bol v nemocnici sotva týždeň. Krátko predtým ho prijali na detské onkologické oddelenie. Bol to typický osemročný chlapec, behal po nemocničnej chodbe v pásikavom, svetlo-modrom pyžame, prenasledovaný plieskaním svojich papúč na čerstvo vyčistenej podlahe. Keď ma uvidel, zarazil sa, zdvihol zrak, pusa sa mu samým prekvapením otvorila a na tvár s vyvalenými očami sa votrel úsmev.

Myslím, že klauna nikdy v živote nevidel. Myslím, že vedel, čo klaun je, ale určite nepočítal s tým, že na nejakého narazí práve tu v nemocnici – navyše na klauna v bielom doktorskom plášti so stetoskopom okolo krku a gumovým kuraťom vo vrecku.

To bol začiatok nášho dvojročného priateľstva. V tú chvíľu ani jeden z nás netušil, ako krátky bude Petrov život.

Stretávali sme sa každý druhý týždeň, keď som sa do nemocnice opätovne vracal. Bola to návšteva, na ktorú sme sa obaja tešili. Veľmi skoro sme si vytvorili akúsi rutinu, či skôr hru, ktorú sme hrali zakaždým, keď sme sa stretli.  Po pár mesiacoch už bolo jasné, že kedykoľvek Petra navštívim, môžem začať rovno bez toho aby sme museli čokoľvek hovoriť, nafukovať modelovacie balóny a vyrábať z nich meče.

Peter sa vo výrobe nafukovacích mečov veľmi rýchlo zdokonalil natoľko, že niekedy som mu jednoducho nechal balóny a pumpičku, odišiel som za sestričkami získať informácie o ostaných pacientoch, prezliecť sa do kostýmu a svoju návštevu potom začal v Petrovej izbe, prípadne sme sa stretli v herni. Naša hra bol jednoduchý šermiarsky súboj, prerušovaný výbuchmi neovládateľného smiechu. Peter tú hru miloval a mňa tiež veľmi bavila, pretože jeho smiech bol tak krásny, tak zdravý, tak nákazlivý.

Ilustračné foto z archívu o.z. Červený Nos Clowndoctors, Zuzana Vajdová

Ilustračné foto z archívu o.z. Červený Nos Clowndoctors, Zuzana Vajdová

Dva roky šermiarskych súbojov nemusia na prvý pohľad vyzerať ako ideálny základ pre vzájomné kamarátstvo, ale v skutočnosti to bolo oveľa viac. Ten smiech, ktorý sme spolu zdieľali akoby medzi nami vytvoril puto, ktoré z nás urobilo priateľov na celý život.

Petrova liečba bola bohužiaľ neúspešná. Musel začať nosiť výstuhu a chôdza bola pre neho čím ďalej tým ťažšia a náročnejšia. Keď som sa pýtal jeho lekára, odpovedal mi, že jeho prognóza je zlá. Kedykoľvek sme sa behom posledných niekoľkých mesiacov jeho života s Petrom stretli, bola u neho vždy jeho mamka. Naše šermovanie ho bavilo rovnako ako predtým, ale teraz pritom ležal na boku v posteli a ja som si k nemu pritiahol stoličku.

Izba bola plná jeho smiechu tak ako predtým. Po posledných pár návštevách za mnou zakaždým vyšla jeho mamka na chodbu a chvíľu sme tam spolu iba tak stáli. To mlčanie sa skoro dalo krájať, bolo nabité emóciami. Obaja sme mali čo povedať, ale ani jeden z nás nedokázal začať. Skoro ako keby všetko to, čo sme chceli povedať, bolo k vysloveniu príliš bolestivé. A beztak, k čomu by to bolo dobré...

Naposledy som Petrovu mamku videl, keď za mnou prišla do nemocnice. Tento krát prehovorila. Sedela v chodbe, pohľad uprený kamsi do neznáma, čakala na mňa. Keď som vstúpil na oddelenie, vstala, potriasla mi rukou a začala mi ďakovať. Okamžite som pochopil, že Peter už nie je. Stál som tam, snažil som sa s tým zmieriť a spomínal som na všetky tie naše šermiarske stretnutia s balónmi, na jeho úsmev, na jeho smiech.

Prial si, aby ste tam bol, keď bude zomierať,“ povedala mi. Z jej očí som pochopil, že práve to sa mi snažila povedať v tých chvíľkach spoločného mlčania za jeho dvermi.

Ale v tom čase by Vás už nevnímal,“ pokračovala.

Iba som pokýval hlavou. Keby som to vedel, bol by som tam. V spomienkach sa vždy vraciam k našim šermiarskym stretnutiam plným hurónskeho smiechu, ktoré vždy vyhrával. Na ten krásny smiech nikdy nezabudnem.

Gary,
zakladateľ občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?